Len tak. Asi to je predmaturitný stres.

Autor: Dominik Jakub | 29.5.2011 o 0:45 | (upravené 1.6.2011 o 1:01) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  25x

Táto je prvá. Moja prvá. Mám 3 hodiny do ústnej skúšky z nemčiny. Ani neviem čo ma to napadlo, ale...zrazu si sa sem zase votrela. Ty.

Stáva sa to často. Vlastne asi stokrát za deň. Ale ty nechodíš bez pozvania. Chodíš preto, lebo ťa volám. Ešte nikdy si nepovedala nie. Nikdy si nepokrčila nos a nepovedala nie Jacob, dnes v tvojej hlave nebudem. Idem behať. Do lesa. Pritom by si mohla...a možno by som šiel s tebou. A dával pozor aby si si zase nevyvrtla členok.

Ale mňa to už nebaví. Ani trochu. Je to ako skúšať zabudnúť na niečo, na čo sa zabudnúť nedá. Ako na môj červený bicykel. Ako na ľudí, čo zanechali miesto v srdci. Nie ako stopy v prachu. Ako škvrna od vína na inak dokonalom obruse. Ako tvoj úsmev princezny a smiech ježibaby. No jasné, zase prišli ony. Spomienky...

Na spomienky kašlem. Fotky ignorujem, ale nemám silu ich vymazať. Spomienky mažem, ale nemám silu ich ignorovať. Niekedy mám pocit, že si mi všetko zobrala. Teba. A pritom je to celkom inak. Nie, nezobrala si mi nič. Všetko si tu nechala. Tak prečo sa nevrátiš a nezoberieš si to späť? Keby som mohol, zahodím to. Z mosta cestou do školy. Ale toto sa nedá zahodiť, je to ako veniec z bodliakov. Tie otravné veci, čo sa mi lepia na tenisky a nedajú sa striasť. Ako vrece plné starostí a problémov, na ktoré čím viac myslíš, tým ich máš viac. A potom sa ti zdá, že to zúfalstvo ťa zničí. Nezničí. Ak sa nedáš. A ja sa nedám. Už nie.

Mohli by sme sa porozprávať o kamošoch. O kamošoch, ktorých úlohu v tvojom živote pochopíš až vtedy, keď ich potrebuješ ako nikdy doteraz. A zistíš, že ich spočítaš na prstoch jednej ruky. A možno len na pár prstoch. Možno chcem veľa. Možno som náročný. Nie je jedna ruka málo? Jednou rukou by som neurobil nič. Jednou rukou by som sa nemohol asi ani osprchovať. Nemohol by som sa dvíhať na hrazde, lebo jednou rukou mi to stále nejde. Nemohol by som mať jednu ruku v tvojich vlasoch a druhú pod tvojim tričkom. Možno som náročný. Jedna ruka nestačí.


Ja som to pochopil. A bol najvyšší čas. Keby neprišla ona, asi by som skončil už na začiatku. Ona, čo vyplnila kráter v priemere jedného kilometra troma leukoplastmi. A znova...je to málo na tak veľký kráter. Ktorý si tu nechala ty.Ale čas beží...a z leukoplastov sú obväzy, z obväzov sa stáva sadra a zo sadry sa stáva betón. Takže tá diera sa pomaly zalieva...

Je to ako keď topiaci sa nájde slamku. Ako keď sa v studený januárový deň objaví nad obzorom slnko. Nie je teplé...ale svieti. To stačí.


Je jej za čo ďakovať. Aj keď neznáša, keď ďakujem. Vždy keď to poviem, zamračí sa a povie mi celým menom. Vždy si vtedy spomeniem, ako si sa mračila ty. A krčila nos...a smiala sa na hlúpostiach...hnevala sa na brata...bála sa hada...TO STAČÍ !


Jedna ruka je málo. Ak sa však bavíme o ľuďoch...stačí aj tých pár prstov. Stačí aj jeden.

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

SVET

Šoky, nefunkčné lepidlo a Trump. Ako Rakúsko už deväť mesiacov volí prezidenta

Z víťazstiev sa už tešili, rozhodne sa až teraz.

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Bugár

Maďarskú menšinu reprezentujú od roku 1989 tie isté tváre.


Už ste čítali?